Na úvod mi dovoľte predstaviť sa. Síce je môj rok narodenia 1990, vzhľadom na lokálne oneskorenie príchodu technológií do našej krajiny v dôsledku socialistického režimu sa aj s mojím mužom (1987) silno vnímame ako generáciu X.
Niečo o tejto generácií nájdete pri troche snahy aj na wikipédií: „As children in the 1970s and 1980s, a time of shifting societal values, Gen Xers were sometimes called the „latchkey generation“, due to reduced adult supervision compared to previous generations. This was a result of increasing divorce rates and increased maternal participation in the workforce, prior to widespread availability of childcare options outside the home. As adolescents and young adults in the 1980s and 1990s, Xers were dubbed the „MTV Generation“, sometimes being characterized as slackers, cynical, and disaffected. Some of the many cultural influences on Gen X youth included a proliferation of musical genres with strong social-tribal identity that included punk, post-punk, and heavy metal offer aselection of notable examples, in addition to later forms developed by gen Xer’s themselves (such as grunge). Film, both the birth of franchise mega-sequels and a proliferation of Independent film enabled in part by Video were also a notable cultural influence. The influence of video games both in amusement parlours and in devices in western homes is also important to note.
In midlife, research describes them as active, happy, and achieving a work–life balance. The cohort has been credited with entrepreneurial tendencies, and was the last generation in the United States for whom post-secondary education was broadly financially remunerative.“
Táto definícia nás definuje omnoho lepšie ako definícia generácie Y, nasledujúcej a označovanej ako mileniáli, zodpovedajúcej našim rokom narodenia. Takže asi ten svet nebude až taký globálny a v tomto orientačnom rozdelení budú určité lokálne odchýlky. V niečom by sme sa určite našli aj v popise mileniálov, ono tie etapy sa prelínajú, ani svet nie je čiernobiely.
Čo toto rozdelenie chce vlastne zachytávať? Vplyv životných podmienok, to, v akej dobe sme vyrastali a naše historické pozadie ako aj snahu vysvetliť určité povahové črty a vlastnosti, ktoré má väčšina členov tejto generácie podobné v dôsledoku okolností a spôsobu života, ktoré nás formovali.
Čo sa zatriedenia týka, skutočne sme boli generáciou s kľúčom na krku (v mojom prípade od šiestich rokov, prvý zväzok som stratila hneď v prvý rok), obaja rodičia (v mojom prípade 1957 a 1966) pracovali a mali na nás minimum času. Keď potrebovali niečo vybaviť, vždy sa mohli spoľahnúť na starých rodičov (1944), ktorí síce tiež často ešte pracovali, no popri tom zvládali byť aj čiastočne sebestační (vzhľadom na negatívne zážitky v ich povojnovom detstve), žiť ekologicky a zároveň niesť spoluzodpovednosť za životy svojich detí a kedykoľvek im vypomôcť s výchovou detí ich detí. O toto všetko sa títo rodičia nemuseli starať a tým pádom týmto činnostiam nepripisujú veľkú dôležitosť ani si ich neosvoja, pretože ich majú zabezpečené externe svojimi rodičmi. Čo sa stane, keď starí rodičia pominú, je otázne. Ideálny prípad je, ak to starí rodičia svojim vplyvom vštepia do svojich
vnúčat počas toho, ako sa im venujú. Tak to bolo aj v mojom a dovolím si povedať aj v mužovom prípade. Kontinuita zabezpečená.
Takže okrem televízie a médií, dobre rozvinutého školského a predškolského systému od jaslí až po vysokú školu nás nezanedbateľne ovplyvňovala (pre mňa osobne obdivuhodná) generácia našich starých rodičov. To sú ľudia, ktorí nám boli vzorom vo svojej životaschopnosti, na ktorých sme sa chceli najviac podobať. Narozdiel od rodičov, u ktorých sme v dôsledku nedostatočného kontaktu
pravidelne narážali na vlnu nepochopenia a zamietnutia.
Naši rodičia, tzv. Tichá generácia, boli síce ekonomicky veľmi aktívni a úspešní, no na druhej strane kariérnemu aspektu života a zároveň materiálnemu zabezpečeniu prikladali priveľkú dôležitosť na úkor iných aspektov, medzi inými aj na úkor vlastných detí, rodiny a záľub. U niektorých jedincov táto honba za pomyselným pokladom spôsobila takú sústredenosť na vlastný úspech, až vyústila do určitej
formy egocentrizmu a popierania dôležitosti problémov tej staršej a mladšej generácie. Tichá generácia vykazovala a dodnes vykazuje spoločenskú pasivitu, pohodlnosť byť súlade so systémom, aj keď je ten systém nefunkčný, ale práve systém im pomáha uspieť a dodáva im pocit bezpečia. Táto generácia sa preto vyznačuje sklonením hlavy a niekedy až odovzdaním sa aktuálnej situácií bez potreby ju zmeniť alebo byť občiansky aktívnymi. Samozrejme existujú aj výnimky. Práve toto u našej generácie X spôsobuje vlnu pohoršenia a je opätovne dôvodom ďalšieho nepochopenia medzi týmito dvoma generáciami.
Vzťah k rodičom sa viac posunul na materiálnu úroveň. tichá generácia považuje za najdôležitejšie materiálne zabezpečenie ich potomstva a aj detí ich detí, niektorí dokonca považujú materiálne dary za prejav lásky aj s odstupňovaním podľa ceny. Čo v kombinácií s výdobytkami priemyselnej revolúcie a prebytku a dostupnosti tovarov vedie k ďalšej priepasti medzi týmito dvoma generáciami, vedie k plytvaniu so zdrojmi a nešťastiu obdarovaných. Zarároženie domácností tých najmilovanejších, si vyžaduje na administráciu, údržbu a skladovanie ich ďalší čas, ktorý sa v budúcnosti javí byť podľa mňa našou najvýznamnejšou komoditou a zároveň neobnoviteľným zdrojom každého jedného z nás.
Ak sa v našej generácií jedinec v detstve dožadoval pozornosti rodiča, často bol umlčaný novou hernou konzolou, novou sadou televíznych programov, hlavne, aby rodičov nerušil v dosahovaní hviezdneho úspechu a generovaní ďalšieho a ďalšieho bohatstva.
Z pohľadu tichej generácie môže byť šťastný len človek, ktorý je bohatý, lebo až potom sú jeho možnosti neobmedzené, môže si všetko kúpiť, mať a
robiť, čo sa mu zachce. Taktiež sa táto generácia vyznačuje túžbou po moci, lezení po pomyselnom rebríku úspešnosti na dosiahnutie rozhodujúceho hlasu v spoločnosti ale aj v rodine.
Absentujúci vzťah a záujem tichej generácie o vlastné deti sa následne odzrkadluje aj vo vzťahoch s vnúčatami. V tomto prípade vo svojom okolí registrujem dva prístupy – buď snahu vykompenzovať nedostatok pozornosti venovanej vlastným deťom – svojim vnúčatám, často vstupujúc skôr do úlohy rodiča než úlohy starého rodiča tak, ako to robili ich rodičia, keď namiesto nich vychovávali ich deti.
Alebo pokračovaní v dogmatickom prístupe mňa sa to netýka, ja musím byť produktívny, nemám na deti čas, radšej im kúpim o to väčšie a lepšie technické vymoženosti, s tou predošlou generáciou detí to tak skrátka fungovalo, tak prečo by to nemalo fungovať aj s ich potomkami?
Najväčší problém teda nastáva v momente, keď majú deti generácie X svoje deti (vnúčatá) v našom prípade generácie Alpha (2012, 2014, 2016) a tie majú odrazu akoby dve sady rodičov, ktorí im dávajú výchovné impulzy a ktoré sú prístupmi a názormi dokonale odlišné v dôsledku príslušnosti k inej generácií. A úplne najväčším problémom je, že tieto deti takpovediac nemajú starých rodičov. Buď sú
to ľudia, ktorí sa s nimi zaoberajú iba korešpondenčne a zásobujú ich nekonečnými prúdmi materiálu ako kompenzáciu za neochotu či neschopnosť venovať im čas alebo im svoj čas venujú, snažia sa ich vychovávať podľa vlastných predstáv a presvedčenia a následne tým neraz podkopávajú autoritu skutočných rodičov ich
vnúčat.
Každá generácia robí čo môže a ako najlepšie dokáže, podľa najlepšieho vedomia a svedomia (ktoré je ale subjektívne, dokonca aj vedecké poznatky a odporúčania sa s časom menia) no prístupy sú tak rozdielne, že aj napriek veľkej snahe dochádza k rodinným apokalypsám, pokiaľ je komunikácia otvorená a pokiaľ je na úrovni diplomacie, tak ešte horšie, k falošným vzťahom založeným minimálne aspoň z
jednej strany na strpení tej druhej.
Ako však s týmto intergeneračným nesúladom ďalej nakladať? Ako
sa vyhnúť apokalypse či falošným vzťahom? Je nutné vyhnúť sa konfliktným generáciám úplne alebo existuje aj nejaké menej invazívne riešenie?
Pre zamyslenie mi napadá jedna veľká múdrosť ešte z čias 6. storočia, ktorá zdá sa platí dodnes, od Ali Ibn Abi Talib-a, ktorý vraj povedal niečo v zmysle “Nevychovávaj svoje deti tak, ako Ťa vychovávali Tvoji rodičia, pretože Teba vychovávali v inej dobe. Pre svet, ktorý už v tejto podobe neexistuje”
Možno ste sa v popise tej-ktorej generácie našli, možno vám sú známe popisované patové situácie. Možno je tento článok impulzom, aby ste sa na chvíľu zastavili, prehodnotili svoje priority či vedome zamedzili chyby, ktorých sa dopúšťame ako generácia, aby ste mohli vykročiť tým lepším smerom k lepším vzťahom v rodinách. Budem rada, ak mi o tom napíšete do komentára. Budem rada, ak sa podelíte aj o protinázor, môj vnútorný troll potrebuje nakŕmiť 🙂